Choď na obsah Choď na menu
Reklama
 

Reklama

Miklušova väznica

Bokom od ruchu Hlavnej ulice a jej pešej zóny, na východnom obvode košickej pamiatkovej rezervácie v uličke, ktorej sama dala meno, a ktorá is dodnes zachovala stredoveký kolorit, stojí Miklušova väznica. Predstavuje komplex dvoch stredovekých domov, prestavaných začiatkom 17. storočia na väzenské účely pre potreby mesta. Ich fasáda primomína okoloidúcim mnohé stáročia vývoja Košíc, ich nesmierne pestré a zložité dejiny. Tristopäťdesiat rokov sa v týchto domoch bývalo, ďalších tristo v nich mesto väznilo zločincov a výtržníkov.

Miklušova väznica slúži múzejným účelom od roku 1942. V júni 1993 ju Východoslovenské múzeum sprístupnilo po novej, radikálnej expozičnej prestavbe. Expozícia zoznamuje návštevníkov s občianskym životom obyvateľov Košíc od druhej polovice 13. storočia až po ich prerod na moderné mesto na konci 19. storočia.

Čiastočnú súdnu samosprávu získali Košice privilégiami už v 13. storočí. V roku 1342 rozšíril tieto privilégia Karol Róbert a dovolil Košiciam rozhodovať aj v mnohých prípadoch, ktoré dovtedy patrili kráľovi.

Od roku 1347 mal richtár a členovia mestskej rady právo v určitých dňoch zasadať a súdiť previnilcov. Starý trestný kódex poznal viac ako 60 druhov previnení, ktoré si zasluhovali najvyšší trest - trest smrti. Hrdelné právo Košíc bolo v platnosti viac ako 500 rokov.

Zároveň s hrdelným právom dostali Košice aj právo vydržiavať si kata. Kat, carnifex, bol považovaný za osobu nečistú a to pre popravy a mučenia, ktoré vykonával. Žil izolovane a dostával od mesta pevný ročný plat a za každú vykonanú prácu zvláštny príplatok.

Súdnictvo v stredoveku bolo veľmi prísne. Pri vypočúvaní mohlo použiť právo mučenia - tortúry. Spôsob vykonania trestu bol určený podľa okolností, za akých bol prečin spáchaný a bol podobne krutý ako sám zločin.

Vystavená popravčia stolička z 18. storočia je kópiou staršej, ktorá sa zachovala v značne poškodenom stave. Podľa tradície bolo na nej vykonaných vyše 60 popráv. Hlava sa stínala tak, že odsúdenec sedel na stoličke "koňmo" s rukami a nohami priviazanými o železné kovanie pod operadlom stoličky. Posledná poprava na nej bola vykonaná v roku 1837, keď budapeštiansky kat vykonal rozsudok smrti nad dvoma odsúdencami za úmyselnú vraždu.

Svojráznym symbolom mestského hrdelného práva boli popravčie meče. Boli prechovávané na radnici a mestskí prísažní ich priniesli katovi iba pre účely popravy. Po nej bolo povinnosťou kata meč očistiť do šiat popraveného, zasunúť ho do pošvy a tak vrátiť prísažným.

V stredovekých Košiciach sa popravovalo na viacerých miestach. Poprava sa mohla vykonať na dvore starej radnice alebo Katovej bašty, na námestí pri Urbanovej veži. Vojenské popravisko bolo na mieste Morového stĺpu (súsošie Immaculaty). Odsúdencom, ktorí neboli hodní popravy v meste, vykonávali rozsudky smrti na Šibeničnej hore (dnešné sídlisko Železníky).

Predmetmi pripomínajúcimi dobovú súdnu prax v Miklušovej väznici sú originálne putá na ruky a nohy. Pochádzajú z 16. až 18. storočia. Dereš, klada na ruky a nohy, koleso - sú novodobou napodobeninou Zdanlivo neškodné koleso sa používalo ako jeden z najkrutejších trestov. Kat odsúdenému kolesom polámal všetky väčšie kosti. Telo natiahol medzi lúče kolesa, ktoré potom nastokol na stĺp. Takto zúbožené telo potom nechal napospas havranom.

V pivničných celách a samotkách boli hlavne takým ktorí sa odvolali proti rozsudku smrti ku kráľovi. Ak žiadosti odsúdeného kráľ vyhovel a zmenil ho na doživotné väzenie, mesto muselo rešpektovať kráľovské rozhodnutie.

Odsúdený na trest smrti bol premiestnený do osobitej miestnosti, kde vyčkával na deň popravy. Tu ho mohol navštevovať väzenský farár a poskytovať mu duchovnú útechu.

Miestnosť pod dvorným krídlom východného domu slúžila až do začiatku 19. storočia ako odpadová jama. Pri odkryve v roku 1941 ju historici považovali za žumpu, do ktorej povstaleckí vojaci Juraja I. Rákociho v roku 1619 vhodili mŕtve telá troch umučených košických jezuitov, neskorších mučeníkov. Táto domnienka sa však pri bližšom skúmaní nepotvrdila.

Pri prácach na uvoľňovaní závalov z pivníc sa objavila aj podzemná chodba, ktorá viedla pod ulicou Pri Miklušovej väznici až na Kováčsku ulicu, kde sa asi na úrovni domu č. 32 križuje s inou chodbou a kde sa vyčistená časť chodby končí. Jednoznačne ide o stoky kanalizácie - o tom svedčí množstvo kamenných napajacích žľabov od jednotlivých domov, ktoré do nej ústia. Vyústenie v Miklušovej väznici je prechodné. Vzhľadom na veľkosť kanalizačného profilu a priechodné prípojky je pravdepodobné, že slúžili aj na podzemnú komunikáciu medzi vybranými domami v meste. Kedy chodby vznikli presne nevieme, určite však pred začiatkom 17. storočia.

 
 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.