Choď na obsah Choď na menu
Reklama
 

Reklama

Krásnohorské Podhradie

 

Stredoveké sídlo rodu Andrássy

Malebná gemerská krajina v srdci Slovenska bola oddávna považovaná za malú Európu, či za uhorské kráľovstvo v malom. Jej vrchy, doliny a mestečká stali sa dejiskom našich - európskych dejín. Počas druhej svetovej vojny, no predovšetkým po nej siahla na naše slovenské kultúrno-historické dedičstvo ťažká ruka osudu i nastávajúcej doby. Ani „večné“ základy socialistického režimu budované už na existujúcich múroch bohatej kultúry nepohltili a nezničili všetko čo nám zanechali naši predkovia. No predsa sa dnes môžeme tešiť len z niekoľkých takmer úplne zachovalých hradov, jedným z nich je Krásna Hôrka. Unikátne zbierky hradného múzea a premeny architektúry lákajú návštevníkov takmer z celého sveta. Vyberte sa s nami na cestu poznania našej histórie a umelecko-historického dedičstva prostredníctvom stredovekého rodového hradu Andrássyovcov.

Krásna Hôrka v období stredoveku za „vlády“ Bebekovcov

Dejiny územia, ktorému po stáročia vládol hrad Krásna Hôrka siahajú až do raného stredoveku. Slávna doba rodu Miškovcov, jeho posledného mužského potomka comesa gemerského hradu Borša končí v prvej polovici 13. storočia. Jedna z legiend viažucich sa k tomuto regiónu hovorí, že tadiaľto utekal pred Tatármi kráľ Béla IV.. Pri úteku mu vraj pomáhali bratia Filip a Detrich (Detre) Szár z rodu Ákošovcov. Kráľ ich v roku 1243 za vernosť odmenil rozsiahlymi územiami v správe gemerského hradu. Medzi darovanými obcami sa Krásna Hôrka ešte nespomína. Majetok Ákošovcov bol až do posledného desaťročia 13. storočia jednotný, potom ho začali odpredávať. Brzotín získali Máriássyovci (svedčí o tom do dnes zachovalý barokový kaštieľ s erbom Máriássyovcov v Brzotíne) a neskôr asi okolo roku 1318 bola predaná aj Krásna Hôrka Batizovcom. Práve ich považujeme spolu s Máriássyovcami za prvých staviteľov hradu. Samozrejme nemožno hovoriť o hrade v dnešnom slova zmysle, pretože išlo len o opevnenú obytnú gotickú vežu (donjon) na samom vrchole vápencovej kopy. Postupom času sa udomácňuje označenie rodu Ákošovcov ako Bebekovcov. Tí skoro zistili, že nimi odpredané majetky majú omnoho vyššiu hodnotu, predovšetkým kvôli nerastnému bohatstvu nachádzajúcom sa v okolí. Započali teda s Máriássyovcami niekoľko desaťročí trvajúci spor o navrátenie Krásnej Hôrky. Listinný materiál sa o nej zmieňuje len kuso, no prvýkrát sa ako hrad spomína v roku 1333. Bebekovci nakoniec v roku 1352 definitívne získali späť svoje hrdinsky nadobudnuté panstvo. Jedna z našich najkrajších povestí hovorí práve o Bebekovi, no nie ako o bohatom zemepánovi, ale ako o chudobnom pastierovi, ktorý našiel veľký drahý kameň. Daroval ho kráľovi a žiadal zaň sedem vŕškov, na ktorých si chcel postaviť salaše. Postavil si však sedem hradov: Krásna Hôrka, Štítnik, Brzotín, Turňa, Plešivec, Sádec a Sólyomkő. Medzi nimi vyniká svojou polohou, zachovalosťou i históriou Krásna Hôrka. Bebekovci, ktorí hrad niekoľkokrát prebudovali a rozšírili (oni dali postaviť aj palác ku gotickej veži), boli jeho pánmi až do druhej polovice 16. storočia. Najvýznamnejšia prestavba sa udiala za legendami opradeného krutého Františka Bebeka. Modernizáciu a vybudovanie nového fortifkačného systému si vyžiadalo nebezpečenstvo tureckých nájazdov. Stavebný ruch na Krásnej Hôrke sa teda rozprúdil v 40tych rokoch 16. storočia. Hrad vtedy získal nový veniec opevnenia pôdorysu nepravidelného trojuholníka s troma mohutnými nárožnými baštami. Výskum Ing. Dobroslavy Menclovej začiatkom 50tych rokov 20. storočia poukázal na súvislosti s opevnením Jágerského (Eger, Maďarsko) hradu a jeho projektantom z Itálie Alessandrom da Vedanom. Či však tento významný renesančný architekt pôsobil priamo aj na bebekovskom sídle sa zatiaľ nepreukázalo.

K obdobiu krátko po rozsiahlej prestavbe hradu sa viažu legendy o krutosti a dvojtvárnej politike hradného pána Františka Bebeka i jeho brata gemerského župana Imricha. V literatúre sa označujú ako „lúpežní rytieri“, ktorí zhadzovali zvony z veží kostolov a odlievali z nich delá. Krásna Hôrka (resp. Múzeum Betliar v správe ktorého hrad je) sa môže pýšiť najväčšou zbierkou pôvodných bronzových diel v rámci Slovenska. Návštevníci hradu majú možnosť vidieť nielen bebekovské delá z roku 1547 (dve bebekovské delá boli v 19. storočí prevezené do parku kaštieľa Andrássyovcov v Betliari, kde sú dodnes), ale aj ukoristené turecké delá a prekrásne mohutné delo cisára Maximiliána pred bránou hradu. Katolícka cirkev v tej dobe ohrozovaná reformačným hnutím prijala takéto vyčíňanie s pohoršením. Bebek však našiel spôsob ako ju získať späť na svoju stranu. Okolo roku 1540 (1539 alebo 1542) sa v neďalekej Rožňave objavil protestantský kazateľ Ondrej Fischer, ktorý pred tým pôsobil v Levoči, na Morave i v Smolníku. František Bebek ho dal zajať a vzápätí popraviť; nechal ho vyhodiť z najvyššej bašty svojho hradu.

Jena z miestností v tzv. hornom alebo starom hrade dokumentuje existenciu tajnej mincovne Františka Bebeka. Falošné mince razil spolu s hradným kapitánom muránskeho hradu s Matejom Bašom, ktorého však za túto peňazokazeckú činnosť popravili – sám Bebek sa vraj postaral o jeho rýchle odstránenie.

Ešte v septembri roku 1556 bojoval proti cisárovi s pomocou tureckých vojsk a neuveriteľným obratom sa z neho stal obhajca evanjelikov! Neudivuje nás preto, že ho vyhlásili za vlastizradcu, zbavili ho všetkých titulov a funkcií a v roku 1558 ho pravdepodobne zavraždili. Osud Bebekovcov je po týchto udalostiach veľmi nejasný. Zmienky máme ešte o synovi Františka, o Jurajovi, ktorý sa na rozdiel od otca stal horlivým zástancom protireformácie. Stal sa dokonca aj gemerským županom, no zlej povesti svojho otca sa mu zrejme nikdy nepodarilo úplne zbaviť. Zomrel bez potomkov v roku 1567. Jurajom vymrel tento významný, však málo známy a neprebádaný rod, ktorý výrazne zasiahol do stredovekých dejín nielen Gemera, ale celého Uhorského kráľovstva.

Štyri storočia „vlády“ rodu Andrássy

Hrad sa dostal do správy cisárskeho dvora, ktorý krásnohorské panstvo spravoval prostredníctvom hradných kapitánov. Za osem rokov sa ich vystriedalo sedem! Jedným z posledných bol Peter I. Andrássy, prvý Andrássy na Krásnej Hôrke a v Gemeri vôbec. Ním sa začína takmer štyristoročné obdobie v dejinách hradu, gemerskej župy a pri štipke nadsadenosti i v dejinách strednej Európy úzko prepojené s vplyvným rodom Andrássy.

Charakter bebekovskej pevnosti sa za Andrássyovcov výrazne nezmenil. Bolo to určené jednako terénom – hrad stojí na homolovitom kopci, ktorý znemožňuje ďalšie rozširovanie opevnenia a tiež nebolo potrebné hrad z hľadiska fortifikácie modernizovať – význam hradu (nestrategická poloha v ďalších storočiach) a politická situácia si to nevyžadovali. Nový majitelia vynakladali financie spočiatku na opravu už existujúcich objektov hradného komplexu a až neskôr v 17. storočí aj do výstavby nových. Hrad však Andrássyovcom nepatril, stále mali len status dedičných hradných kapitánov. Už Peter I. sa snažil získať hradné panstvo do osobného vlastníctva, no nedokázal prelomiť nedôveru dvora i napriek tomu, že bol prívržencom Gašpara Békessyho (spojenca Habsburgovcov proti Štefanovi Báthorymu). Až v roku 1642 získal Matej II., vnuk Petra I. Krásnohorské panstvo do dedičného vlastníctva od kráľa Ferdinanda III.. Manželkou Mateja II. sa stala Anna Monokyová, čím Andrássyovci získali nielen monocké ale aj štítnické a drnavské majetky

V 17. storočí bol hrad obohatený o ďalšie stavby - „paláce“ v duchu neskororenesančných šľachtických sídel. Ide o tzv. dolný hrad so štukovou výzdobou klenieb v miestnostiach a stredný hrad, ktorý slúžil pravdepodobne hlavne na reprezentačné účely. Medzi starým bebekovským a novým renesančným palácom sa vytvorilo malé intímne nádvorie, kde dodnes sú na strednom hrade zachovalé kamenné krakorce nesúce pavlač s kovanou mrežou. Stavebný ruch v 17. storočí sa viaže na postavu Mikuláša I., ktorý sa stal županom gemerského komitátu a kráľovským radcom. Cisár Leopold I. ho v roku 1676 dokonca povýšil do barónskeho stavu za hrdinstvo preukázané v bojoch proti Turkom. Za jeho éry sa hrad stal sídlom župy, čo tiež vysvetľuje výstavbu nových reprezentačných i obytných priestorov. Toto obdobie prezentuje niekoľko exponátov v hradnej expozícii: jedným z najkrásnejších je renesančná kachľová pec s modro-bielou glazúrou, ktorá je pravdepodobne prácou hornouhorských majstrov; ďalej je to niekoľko kusov nábytku zo 16. – 17. storočia a samozrejme najpočetnejšou skupinou sú chladné a palné zbrane a výzbroj hradnej posádky.

V roku 1883 privítali Andrássyovci vo svojej betliarskej rezidencii vzácneho hosťa, významného romantického spisovateľa Móra Jókaiho, ktorý zbieral podklady pre svoj nový historický román. Dielo, ktoré preslávilo nielen Krásnu Hôrku, ale aj Levoču a mnohé historické postavy uhorských dejín vyšlo v nespočetných vydaniach a prekladoch. Hlavnými postavami románu Levočská biela pani sú okrem samotnej bielej panej Julianny Korponyovej aj Andrássyovci a Krásna Hôrka je jedným z hlavných dejísk príbehu lásky a nenávisti, zrady a vernosti. Dej románu je zasadený do obdobia posledného stavovského povstania Františka Rákocziho II., do ktorého sa zapojili aj bratia Štefan I. a Mikuláš II prezývaný „derviš generál“. Jókai vo svojej knihe vytvoril legendu, ktorá dodnes žije medzi starými hradnými múrmi, a ktorá láka „pútnikov“ ku sklenenému sarkofágu niekdajšej hradnej panej Krásnej Hôrky Žofii Serédyovej, manželky Štefana I. Žofia zomrela hneď na začiatku 18. storočia a pochovali ju do hrobky kostola v dedine pod hradom. Tam na ňu kvapkala vápencová voda a vysúšal ju suchý prievan, to spôsobilo, že sa jej telo zachovalo takmer neporušené. V kaplnke Krásnej Hôrky je od začiatku 19. storočia, kde ju dali previesť Andrássyovci. Zaujímavosťou je, že má zodvihnutú pravú ruku – pravdepodobne mala pod ňou Bibliu, ktorá sa však rozpadla. Toto veľmi prozaické vysvetlenie vyvracia Jókaiho legendu, že zodvihnutím ruky - stisnutím srdca svojho syna chcela zabrániť otcovražde… Ešte prozaickejšie však pôsobí spochybnenie identifikácie krásnohorskej múmie ako Žofie Serédyovej. V článku profesora Jozefa Nováka zo 60tych rokov 20. storočia na stránkach Vlastivedného časopisu sa dočítame (a zároveň si aj uvedomíme) o nápadnej podobnosti mŕtvej ženy s podobizňou grófky Terézie Dőryovej manželky Štefana III. Andrássyho, ktorá žila o dve generácie neskôr ako Serédyová. Je teda legenda o dobrotivej Žofii a o jej „zázračne“ zachovalom tele úplne vymyslená? V podstate vôbec nezáleží na tom, kto vlastne leží v sklenenom sarkofágu v kaplnke Krásnej Hôrky a neuberá to ani na význame a romantike Jókaiho románu. Dokonca dovolím si tvrdiť, že ak prehliadneme pochybnosti v súvislosti s krásnohorskou múmiou, histórii neublížime, no vzdáme úctu jednej slávnej epoche v dejinách rodu Andrássy i celého Uhorska.

Vráťme sa však k historickým faktom na prelome 17. a 18. storočia, kedy došlo k deleniu rodového majetku medzi bratov Štefana I. a Juraja II. Štefan sa presťahoval do Betliara a tým vznikla betliarska (alebo staršia) vetva rodu a Juraj zostal na Krásnej Hôrke a považuje sa za zakladateľa tzv. monockej (alebo dlholúckej i mladšej) vetvy.

V 70 tych rokoch 18. storočia prebehla na hrade posledná prestavba, ktorú možno označiť za historickú. Mohutná juhovýchodná bašta zvaná Dobogó bola prebudovaná na kaplnku. Prestavbu nariadil Štefan III., ktorý bol v roku 1766 povýšený do grófskeho stavu. Zásluhu na jeho rozhodnutí mal pravdepodobne jeho brat Anton, ktorý bol v roku 1780 vysvätený za rožňavského biskupa. Krásna kaplnka stojí na rozhraní baroka a klasicizmu. Ide o jednoloďový priestor, ktorý plynulo prechádza do svätyne s polkruhovým uzáverom. Oltárny stôl umiestnený na troch schodiskových stupňoch je zdobený erbom Andrássyovcov a klasicistickými festónmi. Samotné retabulum je tvorené symetrickou architektonickou kompozíciou kanelovaných stĺpov s iónskymi hlavicami a dvoma individuálnymi sochami adorujúcich anjelov na podstavcoch. Nad bohostánkom púta pozornosť pravdepodobne starší barokový rozmerný lambrekínový baldachýn s kaskádovito riasenou drapériou, ktorú pridržiavajú dvaja letiaci anjeli. Baldachýn i figúry anjelov sú pravdepodobne prácou Jozefa Godeho, žiaka Raphaela Donnera, ktorý v tej dobe dostal niekoľko objednávok aj v Rožňave. V strede baldachýnu sa nachádza oltárny obraz Čiernej krásnohorskej Madony, patrónky Andrássyovcov. Podľa literatúry pochádza táto ikona (tzv. eleuza) z roku 1739. Odkiaľ však pochádza a prečo sa vlastne stala patrónkou rodu nevieme. Klenby kaplnky pokrývajú barokové fresky, ktoré však boli v 19. storočí silne premaľované. V 19. storočí sa západná časť kaplnky upravila – prebudovala sa empora, pod ktorou vznikli tri vysoké arkády a vchod do hrobky. V tomto období boli do stien kaplnky vsadené aj renesančné epitafy prvých Andrássyovcov na Krásnej Hôrke – Petra I. a jeho syna Jána.

Stará pevnosť však časom už pre svojich majiteľov neposkytovala dostatočné pohodlie a preto sa vdova Štefana III. Grófka Mária Andrássyová-Festetichová rozhodla začiatkom 19. storočia Krásnu Hôrku opustiť. Andrássyovci vlastnili niekoľko kaštieľov a kúrií v Uhorsku i v Rakúsku. Neďaleko Krásnej Hôrky v obci Dlhá Lúka si dali postaviť klasicistický kaštieľ na prelome 18. a 19. storočia, ktorý pravdepodobne obývali po tom č sa z rodového hradu odsťahovali. Hrad v roku 1817 po zásahu bleskom vyhorel a vtedajšia majiteľka hradu považovala za dôležité tento symbol rodu dať opraviť. Samozrejme išlo len o najnutnejšie opravy – starý hrad nechala zastrešiť, inak až do 60 tych rokov 20. storočia bol v ruinách. Márii Festetichovej a Štefanovi III. Sa narodil sv. Juraj IV., ktorý sa zaradil medzi popredné osobnosti hospodárskeho i kultúrneho života Uhorska. Bol rovesníkom a priateľom grófa Istvána Széchenyiho, s ktorým sa zaslúžil o rozvoj Uhorskej akadémie vied i Maďarského národného múzea. V prvej polovici 19. storočia sa obaja vydali na študijnú cestu po Anglicku a v roku 1851 gróf Juarj IV. prezentoval výrobky svojej železiarne v Drnave neďaleko Krásnej Hôrky na svetovej výstave v Londýne v tzv. Krištáľovom paláci. Krátko pred tým dostala drnavská železiareň významnú objednávku na výrobu konštrukcie slávneho Reťazového mosta (Széchenyi Lánchíd) v Budapešti. Dobu priemyselného rozmachu regiónu pripomína časť konštrukcie tohoto významného umiestnená na nádvorí hradu.

Už Juraj IV. bol naklonený myšlienke zriadenia rodového múzea, pre ktoré bola Krásna Hôrka najideálnejším priestorom. Z novinových správ z roku 1857 sa dozvedáme o existencii malého hradného múzea, to znamená, že Krásna Hôrka patrí medzi najstaršie múzeá na území Slovenska (Oravsky hrad sa stal múzeom len v roku 1868 a v tom istom roku vzniklo aj Múzeum mesta Bratislavy). Akým spôsobom bol hrad prístupný verejnosti bohužiaľ nevieme, vieme však, že 19. augusta roku 1867 sa konala prvá oficiálna prehliadka jeho historických miestností a zbierok. Pripomína nám ju pamätná kamenná tabuľa nad treťou bránou.

Koncom 19. a začiatkom 20. storočia dal syn grófa Juraja IV. a grófky Franzisky Königsegg von Aulendorf gróf Dionýz hrad obnoviť. Rekonštrukcia prebiehala na základe projektov budapeštianskeho architekta Győző Cziglera a pod vedením mníchovského staviteľa Eduarda Schmuckera. Počas tejto rekonštrukcie vznikla nová priestranná rodinná hrobka v prízemných priestoroch stredného hradu so združenými neorománskymi oknami. Obnova sa týkala aj malej pohrebnej kaplnky pod dnešnou delovou terasou, ktorú dal postaviť Juraj IV. svojej matke v roku 1828, dokazuje to veľká železná tabuľa s nápisom CINERIBUS OPTIMAE MATRIS MDCCCXXVIII (Najlepšej matke 1828). Renovovali sa aj miestnosti nad prejazdom tretej brány, kde gróf Dionýz Andrássy zariadil pietne múzeum svojej milovanej manželky Františky rodenej Hablawetz. Život veľkodušného Dionýza a dobrotivej Františky je zahalený rúškom tajomstva, žili v zahraničí a nemali deti. Dionýz Andrássy bol posledným mužským potomkom dlholúckej vetvy Andrássyovcov.

Ešte za Dionýzovho života vznikla dohoda medzi Gejzom, Alexandrom a Júliusom Andrássym, že o hrad ako symbol ich rodu sa budú starať spoločne. Jeden z najvýznamnejších európskych šľachtických rodov však musel našu krajinu opustiť v dôsledku nešťastných augustových udalostí roku 1944. Hrad i celé panstvo boli v roku 1945 znárodnené Benešovými dekrétmi, v roku 1948 ho Národná kultúrna komisia vyhlásila za štátny kultúrny majetok, o 13 rokov neskôr bol zaradený medzi národné kultúrne pamiatky a od roku 1996 je v správe Slovenského národného múzea ako súčasť Múzea Betliar.

www.hradkrasnahorka.sk

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.