Choď na obsah Choď na menu
Reklama
 

Reklama

Kežmarok

 

Slovania prišli na územie budúceho mesta v 8. - 10. storočí. Časť sa usadila na vrchu nad riekou Poprad, pri ktorej šla veľká obchodná cesta, spájajúca Orient so severom Európy. Tak vznikla osada sv. Michala s rovnomenným kamenným kostolom. Obyvatelia osady boli zrejme strážcovia spomínanej cesty Via magna a blízkych hraníc s Poľskom, no zaoberali sa aj rybárstvom. Osada jestvovala už v 12. stor., možno aj skôr. Prvýkrát sa kostol sv. Michala spomína r. 1251. Osada sa nezačlenila do mesta Kežmarku, ostala jeho predmestím a zanikla v 15.storočí po vpáde husitov r. 1433.

Z druhej strany rieky Popradu a tiež pri obchodnej ceste vznikla osada sv. Kríža, pomenovaná podľa svojho zrejme dreveného kostolíka. Jej slovanskí obyvatelia sa zaoberali hlavne poľnohospodárstvom a pastierstvom, no nie je vylúčené, že aj obchodom. Osada sa začlenila sa do intravilánu budúceho mesta. Základy jej už kamenného kostola pochádzajú z pol. 13.stor.

Traduje sa, že na mieste dnešnej záhradkárskej kolónie na Kamennej bani existovala ešte osada sv. Petra - Pavla. Listiny z 13.stor. ju však nespomínajú - zanikla snáď hneď po vpáde Tatárov alebo pred nimi jej obyvatelia poutekali?

Štvrtá osada existovala na mieste dnešného hradného nádvoria a založili ju nemeckí kolonisti. V r. 1241 - 42 prišli do Uhorska Tatári, ktorí všetko spustošili, čo im stálo v ceste. Časť obyvateľstva vyhubili, časť sa zachránila útekom. Keď sa Uhorsko po odchode Tatárov doslova vyľudnilo, uhorský kráľ Belo IV. začal do Uhorska pozývať cudzincov hlavne z územia Nemecka, ktorí prichádzali na Slovensko už od 12.storočia, ale doklady na ich pôsobenie na území budúceho mesta nemáme. Nemci prichádzali už ako vyspelí remeselníci i baníci hlavne na neobývané územia a začali ich kolonizovať - klčovali lesy, vysúšali močiare, zakladali dediny. Isté je, že Nemci boli na území budúceho Kežmarku už v r. 1251. Dedina Sasov bola totiž postavená v mieste, o ktorom sa traduje, že na ňom už r. 1190 stál ženský kláštor s kostolom (dnešné nádvorie kežmarského hradu). Túto zatiaľ nikým a ničím nepotvrdenú správu uviedol vo svojej známej Levočskej kronike Gašpar Hain.


Práve táto symbióza kultúr viacerých národností a výborná zemepisná poloha pre veľkej obchodnej ceste, spájajúcej Orient so severom i západom Európy, umožnila rýchly hospodársky rozvoj vznikajúceho mesta. V roku 1269 udelil Kežmarku uhorský panovník Belo IV. mestské práva, ktoré povoľovali mešťanom voliť si richtára, konať týždenný trh, voliť si farára, slobodne požívať kostol s cintorínom atď. Povinnosťou meštanov bolo zaplatiť kráľovi ako majiteľovi pôdy pozemkovú daň. V mestskom privilégiu boli určené aj chotárne hranice – do chotára mesta patrila aj časť Vysokých Tatier. V 15. stor. pribudli Kežmarku ako slobodnému kráľovskému mestu ďalšie politické a hospodárske privilégia – právo slobodného rybolovu, oslobodenie od platenia ciel na území Uhorska, neskôr aj Poľska, slobodné užívanie lesov, právo štyroch výročných trhov, právo meča, mesto získalo svoj erb a napokon bolo oslobodené od platenia pohraničného cla.

Počas vyše 700-ročnej existencie mesta dotklo sa kežmarského chotára trinásť väčších vojnových konfliktov:

vyše 100-ročná vojna s kráľovským mestom Levoča. Dôvodom bolo tzv. právo skladu, ktoré mesto Kežmarok získalo podvodom a ľsťou. Toto významné právo mali na Spiši mestá Podolínec a Levoča. Pre hospodársky význam bolo veľmi dôležité, pretože na základe práva skladu museli cudzí obchodníci na určitý čas zostať v meste a predávať svoj tovar.

Boje o uhorský trón medzi poľským panovníkom Vladislavom s vdovou po uhorskom kráľovi Albertovi
takmer 250-ročnú vojnu viedol Kežmarok s vlastným hradom, ktorý bol postavený, aby bránil mesto pred blízkymi hranicami s Poľskom. Hrad však mesto nebránil, ale proti nemu bojoval. Napokon bol panovník nútený r. 1655 opätovne vyhlásiť Kežmarok za slobodné kráľovské mesto.

Mesto sa postavilo aj na stranu štyroch proticisárskych povstaní uhorskej šľachty v 17. storočí. Povstania boli namierené proti absolutistickej moci rakúskeho panovníckeho habsburského rodu. Keď mesto utrpelo porážku, doplatili za to životom traja poprední kežmarskí predstavitelia, keď boli na výstrahu popravení.

Kežmarok neobišli ani boje maďarskej revolúcie v r. 1848-1849, spojené s pobytom ruských vojsk, ktoré šli revolúciu potlačiť; záverečné boje o Spiš v I. svetovej vojne i koniec II. svetovej vojny.

Hoci mesto prežilo mnoho vojen, nešťastí, požiarov a epidémií, napriek tomu sa mu po hospodárskej stránke darilo. V 15.-19. stor. pracovalo v meste zatiaľ 40 známych cechov. Týmto počtom sa zaradilo do prvej desiatky slovenských miest. Najstaršie cechy v 15. stor. mali zámočníci, rybári, súkenníci, kováči a spracovávatelia kože. K unikátnym cechom patril cech taškárov (jeden z dvoch na území Slovenska) a cech sedlárov (jeden zo štyroch). Po celej Európe preslávili Kežmarok farbiari, zlatníci, stolári atď.
Hoci cechová výroba bola zrušená r. 1872, už predtým vzniklo v Kežmarku niekoľko podnikov: kameninová manufaktúra, manufaktúra na súkno, továreň na výrobu smoly, škrobu, pivovar, Prvá uhorská mechanická pradiareň ľanu a konopnej priadze atď.

Stáročné tradície má aj školstvo a kultúra. Hoci prvé správy o škole sú z r. 1383 – 1392, predpokladá sa, že škola existovala uz o storočie skôr. Po roku 1531 dostala škola i celé mesto, v ktorom žili prevažne obyvatelia nemeckého pôvodu, protestanský charakter. V priebehu 18. a 19. stor. sa kežmarské gymnázium reorganizovalo na školu vyššieho typu – lýceum (na Slovensku boli len 4 lýceá), bez absolvovania ktorého nebolo možné pokračovať v univerzitných štúdiách. Na lýceu študovali žiaci z celej strednej Európy a nejeden z nich sa stal známym spisovateľom, umelcom, vedcom. S menom kežmarskej školy sú spojené aj prvé správy o hudbe, o divadelných predstaveniach, prvé známe výlety do Vysokých Tatier. Ďalšou unikátnou školou bola odborná tkáčska škola, ktorá vznikla ako prvá svojho druhu v Uhorsku a materská škola, založená r. 1869 ako jedna t prvých na území Slovenska.

Centrom kultúrneho života vyšších vrstiev bol kežmarský hrad, kde sa do konca 16. stor. uskutočňovali filozofické dišputy, kde prekvitalo maliarstvo a hudba. V meste pracovala I kníhtlačiareň, ktorá vydávala knihy slovenské, maďarské, nemecké a latinské. V 19.-20. stor. pracovalo v meste dokonca jedenásť tlačiarní.

Bohatá bola spolková činnosť – najstarším spolkom bol strelecký spolok, ktorý podľa tradície vznikol r. 1510. V roku 1862 vytvorili hasiči jeden z prvých dobrovoľných hasičských spolkov na území Slovenska, r. 1867 vznikol Spolok spišských lekárov a lekárnikov, r. 1873 Uhorský karpatský spolok ako prvý turisticko-ochranársky spolok v Uhorsku a ôsmy svojho druhu na svete atď.

Na vysokej úrovni bola veda, ktorej sa venovali mnohí kežmarskí rodáci, napr. - v oblasti medicíny sa v 17. stor. preslávili Kristán augustini ab Hortis – osobný lekár panovníka Ferdinarda II, v 18. stor. Daniel Fischer – zakladateľ súkromnej lekárskej školy, Ján Daniel Perlitzi – zakladateľ súdneho lekárstva v Uhorsku, na prelome 19. a 20. stor. Vojtech Alexander – zakladateľ röntgenológie v Uhorsku. Do oblasti rozvoja prírodných vied sa zapísal v 18. stor. Juraj Buchholtz mladší – autor prvej mapy jaskyne na Slovensku a panorámy Tatier, člen viacerých zahraničných vedeckých spoločností, v 19. stor. Tomáš Mauksch – zakladateľ tatranskej floristiky, Fridrich Hažlinský – základateľ výskumu bezkvetej flóry v Uhorsku. Histórii Generish – autor dodnes neprekonanej monografie o Kežmaku atď.

V roku 1851 žilo v Kežmarku 4391 obyvateľov, r. 1910 už 7367 obyvateľov. Po I. Svetovej vojne sa odsťahovalo z mesta mnoho Maďarov, preto r. 1921 sa znížil počet na 6475 obyvateľov. R. 1938 mal Kežmarok 7360 obyvateľov, no počas II. svetovej vojny i po nej zase odišli občania nemeckej národnosti, takže r. 1945 žilo v meste len 5469 ľudí. Podľa posledného sčítania obyvateľstva je v Kežmarku 17.241 občanov.

http://www.kezmarok.net/sk/historia-mesta/item/31-historia-mesta-kezmarok

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.