Choď na obsah Choď na menu
Reklama
 

Reklama

Hertník

 

Počiatky histórie obce Hertník, zaznamenané v písomných prameňoch, siahajú do prvej polovice 14. storočia. Na vtedy už existujúcom panstve Kobyly, ktoré získali šľachtici z Perína donáciou od uhorského kráľa Karola Róberta v roku 1319, bol na nemeckom práve, podobne ako susedné dediny Kľušov a Richvald založený aj Hertník. Z poverenia zemepána šoltýs údajne pochádzajúci z Bardejova obec založil alebo na mieste už existujúcej slovenskej osady doosídlil s kolonistami.

Najstaršia písomná zmienka o Hertníku sa nachádza v listine z roku 1351 pod názvom Herkenecht, čo v preklade znamená „Pánsluha“. Pod týmto nemeckým názvom, ale v rozličných hláskových obmenách /Herknecht, Kerknecht/, sa vyskytuje aj v písomnostiach z 15. a 16. storočia. Názov vznikol pravdepodobne prevzatím prezývky muža, ktorý mohol byť prvým miestnym šoltýsom.

Začiatkom štyridsiatych rokov 15. storočia dochádza k zmene vlastníckych vzťahov. Perínskovci stratili držbu nad Hertníkom a ďalšími okolitými dedinami a novým majiteľom sa stalo slobodné kráľovské mesto Bardejov. Zložitú politickú situáciu potom vyhrotili svojou činnosťou v regióne aj tratríci. V roku 1442 richnavský kapitán Ján Talafus dokonca na krátky čas obsadil Hertník a ďalšie dediny patriace Bardejovu. V roku 1444 dostal Ján Jiskra z Brandýsa z časti dedín Hertník a Kobyly 50 zlatých. Spišská Kapitula v roku 1446 oznamovala guberniálnej rade, spravujúcej kráľovstvo, že uviedla Bardejov a jeho cirkevné inštitúcie do držby šiestich dedín. Mestu pripadli Kľušov, Šiba, Sveržov a Richvald a Kobyly s Hertníkom sa stali vlastníctvom Kostola sv. Egídia, prípadne Špitála sv. Ducha. Vo vlastníctve Bardejova bol Hertník ešte aj v osemdesiatych rokoch 15. storočia.

Ďalšie osudy obce začiatkom 16. storočia sú spojené aj s príslušníkmi rodu Toryských, tí však vlastnili len časť obce, ktorá im bola v roku 1552 odobratá. Začiatkom 16. storočia bol vlastníkom časti Hertníka Ján Zápoľský. V roku 1527 Ferdinand I. Habsburský odobral Jánovi Zápoľskému Hertník a ďalšie obce na bartošovskom majetku a daroval ich svojmu komorníkovi, bardejovskému mešťanovi Bernardovi Baranovi, ktorého zároveň za zásluhy povýšil do šľachtického stavu. V roku 1529 Bernard Baran vrátil dediny Kľušov, Šibu, Hervartov a Richvald mestu Bardejov. Po náhlej smrti Bernarda Barana sa jeho rodina dostala od roku 1533 do sporu s poľským šľachticom Hieronymom Laský, ktorý dal Hertník a ďalšie obce do zálohu kráľovskému sekretárovi Matejovi Lobockému z Lobodíc. Ferdinand I. spor vyriešil až v roku 1542 tak, že Petrovi a Martinovi Baranovi prisúdil majetok Bartošovce a Lobockému Hertník, Krivé, Osikov, Hanigovce a Orkucany.

Čoskoro sa novými zemepánmi Hertníka na dlhé tri storočia stali príslušníci významného uhorského magnátskeho rodu Forgáčovcov, pochádzajúcich z Jelenca /Gýmeša/. Z tohto rodu vynikal najmä gróf Šimon Forgáč. Kráľ Ferdinand I. ocenil jeho veliteľské schopnosti a odvahu v bojoch proti Turkom a sedmohradským kniežatám nielen udelením vysokých vojenských hodností, ale aj donáciami na majetky v rôznych častiach krajiny. V roku 1553 takto získal aj hertnícke panstvo.

Forgáčovci sa voči poddaným na svojom panstve správali milostivo. Svedčí o tom napr. list Uršuly Pemflingerovej z roku 1574, ktorý bol adresovaný bardejovskému richtárovi Petrovi Gorszkému. Prihovára sa v ňom za syna hertníckeho mlynára, ktorý zastrelil holuba, aby sa mohol vrátiť k svojmu remeslu.

Druhá polovica 16. storočia bola poznamenaná postupným poklesom počtu sedliakov v obci. Mnohí zanechávali svoje pozemky, odsťahovali sa, alebo upadli medzi nemajetných želiarov. Želiarskych domácností bolo 17. Koncom 16. storočia bol Hertník najväčšou dedinou v okolí s prevažne poddanským obyvateľstvom, ktoré obývalo 44 domov. Postupne sa v obci menila aj konfesionálna skladba obyvateľov. Keď v roku 1603 zemepán Žigmund II. Forgáč prestúpil ku katolíkom, aj poddaní v obci začali postupne konvertovať na katolícku vieru. V roku 1703 už boli katolíkmi všetci obyvatelia Hertníka.

V roku 1679 Hertník vypálili kurucké oddiely Imricha Tokoliho. Vo svojom liste z 2. novembra uvedeného roku túto skutočnosť spomína Helena Zrínska a zároveň v ňom varuje Bardejovčanov pred útokom nepriateľov na mesto. Častým sprievodným javom vojnových čias boli aj morové epidémie. V rokoch 1709 – 1710 zomrelo údajne toľko obyvateľov obce, že bolo potrebné povolať nových usadlíkov.

Významným reformným krokom bola najmä urbárska regulácia, ktorej zmyslom bolo upraviť vzťahy medzi poddanými a zemepánmi a dať do súladu rozsah pôdy, na ktorej pracovali poddaní, s ich feudálnymi povinnosťami. Tereziánsky urbár bol v Hertníku ukončený a schválený 4. októbra 1772. Podpísal ho zemepán gróf Mikuláš Forgáč a poddaní, ktorých zastupoval richtár obce Ján Mačuš a prísažní Tomáš Kapec, Andrej Uhrín a Adam Majerčín. Podľa urbárskej tabuľky bolo vtedy v obci 44 sedliackych usadlostí s roľami a 4 želiarske domy bez pôdy.

Okrem tereziánskeho urbára, ktorý platil až do zrušenia poddanstva v roku 1848, bolo pre poddanské obyvateľstvo Hertníka dôležité aj zrušenie nevoľníctva Jozefom II. v roku 1785. Pri prvom úradnom sčítaní obyvateľstva v Uhorsku v rokoch 1785 – 1787 bolo v Hertníku evidovaných 70 domov, v ktorých bývalo 79 rodín s celkovým počtom 499 obyvateľov. Z toho bolo 251 mužov a 248 žien.

http://www.obechertnik.sk/

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.