Choď na obsah Choď na menu
Reklama
 

Reklama

Bardejov

7. 4. 2011
 

Bardejov vznikol z malého slovanského sídliska s názvom Bardoujev a to na sútoku riek Topľa a Lukavica, v nadmorskej výške 277 metrov. Keďže sme ležali na dôležitej obchodnej križovatke vedúcej do Haliče, Poľska a a Kyjevskej Rusi, mali sme všetky predpoklady na to, aby sme vo svojom napredovaní stále pokračovali, čo sme aj náležite splnili..

Človek sa tu vyskytoval (v severovýchodnej časti Slovenska) už v mladšom paleolite (okolo 20 000 r. p.n.l.), no súvislejšie bolo toto územie osídlené až v neskorej dobe kamennej - v eneolite (1 900 - 1 800 r. p.n.l.). reprezentuje ho kultúrna skupina ľudu východoslovenských mohýl s pastiersko-roľníckym charakterom, ktorí sem expandovali pravdepodobne od horného Dnestra na juh.

Prvá písomná zmienka o nás pochádza z roku 1241 a nachádza sa v ipatijevskom letopise. Zmieňuje sa o ňom jeden kronikár, ktorý popisoval cestu vracajúceho sa haličského kniežaťa Daniela z pytačiek, ktoré sa mimochodom pre vpád Tatárov do Uhorska skončili neúspešne (košom mu dala dcéra kráľa Bélu IV.). Presne to znie takto: „ide izo Ougor vo Ljachy na Bardoujev i pride vo Soudomir“ – v preklade tam popisoval cestu toho Daniela, ako sa vracia cez Bardejov a Sandomír. Druhá najstaršia písomná zmienka pochádza z roku 1247.

Súvisí s mníchmi cistercitmi z poľskej Koprziwnice, ktorým uhorskí králi sa dovolili ešte začiatkom 13. str. usadiť v Bardejove a postaviť si kláštor pri Kostole sv. Egídia. No a časť tohto územia im vtedy chceli zabrať nemeckí osadníci z Prešova, tak museli cisterciti protestovať, až im kráľ Belo IV. toto územie potvrdil a navyše im aj nejaké tie majetky pridal. Nemeckí osadníci síce tak vyšli naprázdno, no keďže pôsobenie cistercitov netrvalo dlho (pretože sa mesto okolo r. 1269 opäť stalo vlastníctvom kráľa), nemeckí kolonisti zo Sliezska sa tu čoskoro aj tak usídlili (na prelome 13.-14.storočia).

Postupne sme získali viacero privilégií, z ktorých pre náš začiatočný rozvoj a osídlenie malo veľký význam privilégium kráľa Karola Róberta z roku 1320, podľa ktorého bol náš každý nový spolubývajúci zbavený na desať rokov dopredu všetkých verejných poplatkov, daní a platenia výmeny pozemkov.

V roku 1352 sme získali od Ľudovíta I. právo vystaviť obranný múr a bašty a ešte toho istého roku sme dostali aj právo na konanie osemdňového jarmoku na deň sv. Egídia. V roku 1365 sme už podľa hrdelného práva mohli rôznych porušiteľov zákona vešať, stínať, mučiť, na smrť utrápiť, za ľahšie priestupky žalárovať a palicovať. No najvýznamnejšie privilégium nám snáď bolo udelené v roku 1376, keď sme boli povýšení na slobodné kráľovské mesto. Tým sme sa dostali na úroveň takých miest, ako boli napr. aj vtedajšie Košice, Budín. V roku 1402 sme dostali právo skladu, podľa ktorého museli cudzí kupci prechádzajúci našim mestom ponúknuť svoj tovar na predaj, naši kupci boli oslobodení od mýta v celom Uhorsku... V 15. storočí nám kráľ Žigmund povolil trvanie jarmoku už na 14 dní, neskôr nám dokonca povolil aj druhý jarmok a aj zásluhou tohto činu sa 15. str. označuje ako náš zlatý vek. Mali sme tu 64 zaregistrovaných remesiel, 51 cechov, 146 remeselníckych majstrov, 517 domov a približne 3000 obyvateľov (podľa údajov z roku 1437). Od roku 1455 sme mali aj kráľom daný monopol na výrobu plátna, čo bol pre nás veľký prínos - z tohto obdobia sa nám zachovali aj známe bardejovské bakačiny, ktoré sa predávali po celom Uhorsku. Podľa súčasných poznatkov bolo v roku 1411 u nás vyrobené najstaršie delo na Slovensku, ktoré nám slúžilo pri obrane mesta. Boli sme až takí bohatí, že sme si mohli dovoliť vlastniť aj prosperujúce vinice v tokajskej oblasti (víno sme aj vyvážali, najmä do Poľského Krakowa, čo nám prinieslo ďalšie zisky), ďalej sme vlastnili aj pár píl, mlynov, pivovar, tehelňu, sklad soli, skláreň, bielidlá, mangľovňu, sklad plátna, mestskú váhu, jatky, väznicu...

No to všetko neprebiehalo ľahko. V rokoch 1402 až 1403 sme boli obsadení poľskými vojskami. Poviem vám, nebolo nám vtedy do smiechu. V roku 1412 nás neváhal kráľ Žigmund dať dokonca ako zálohu za 13 000 zlatých poľskému šľachticovi A. Balickému. Až roku 1477 kráľ Matej Korvín sa túto zálohu rozhodol neuznať (hehehe) a žiadal platiť dávky do svojej pokladnice. A neušetrili nás ani husitské vojská, ani boje Jána Zápoľského s Habsburgovcami či protiturecké vojny v 16. storočí.

5. júna 1453 nám kráľ Ladislav V. (Pohrobok), vtedy iba 13-ročný, udelil právo používať mestský erb. Tvorí ho delený štít. V hornej polovici sa nachádzajú dve zlaté skrížené halapartne (symbol pohraničného mesta), zlatá otvorená koruna (symbol slobodného kráľovského mesta) a zlatá ľalia. Dolnú polovicu štítu vypĺňa sedemkrát delené červeno-strieborné pole. Ľalia v hornej a polia v dolnej časti sú symbolmi rodov Anjouovcov a Arpádovcov. Nosičom štítu je anjel s rozprestretými krídlami.

Popri tom všetkom sme si však svoje mesto aj rozvíjali. Rehoľníci augustiáni tu vybudovali v 15. storočí augustiánsky kostol a kláštor. V susedstve kláštora a mestských kúpeľov stáli jatky, nad ktorými sa až do vybudovania radnice schádzala mestská rada. V roku 1505 sme začali stavať renesančnú radnicu, ktorú sme dokončili v roku 1511. Dokonca aj dnes sa na seba celkom podobá, prešla len málo zmenami. V polovici 16. storočia sme ukončili fortifikačný systém.

V 16. storočí u nás nastal najväčší rozmach kultúry, vedy a umenia. Veľmi tomu pomohla nielen reformácia (dôsledky bojov o uhorský trón), ale aj náš rodák Leonard Stőckel (nazývaný aj učiteľ Uhorska - praectpor Hungariae), veľký priaznivec a aj žiak Martina Luthera. Na miestnej latinskej mestskej škole začína pôsobiť od roku 1539. V roku 1549 zostavil prvé vieroučné články východoslovenských miest (Vierovyznanie piatich slovenských miest tzv. Confessio Pentapolitana), ktoré aj v roku 1560 boli vytlačené (latinsky, nemecky, maďarsky). Napísal aj najstarší pedagogický dokument na Slovensku: Stőckelove školské zákony. – rok 1540. Ako rektor školu postupne prebudoval na humanistické Gymnázium, o ktoré vznikol v celom Uhorsku veľký záujem. Postupne sme aj sprístupnili farskú knižnicu, ktorá sa vlastne stala prvou verejnou knižnicou v Uhorsku. V roku 1551 sme mali už aj kníhkupectvo. Mali sme taktiež dve kníhtlačiarne, ktorých majiteľmi boli Dávid Gutgesell (tu vyšiel v roku 1581 preklad Lutherovho katechizmu) a Jakub Klosz. Hrali sa aj divadelné a hudobné predstavenia (Tiež zásluha L. Stőckela).

No od 17. storočia sme už začali upadať. V rokoch 1600, 1612, 1645 a 1679 nás postupne vyľudňoval mor, v rokoch 1679 a 1686 sme zase takmer úplne vyhoreli. „Navštívili“ nás aj cisárske, onedlho aj rákocziovské vojská, ktoré nás veru pekne "vyžmýkali", drancovali nás jedna radosť. V rokoch 1710-1711 tu opäť prikvitol mor, ktorý nám veru veľkú slávu nepriniesol. Z tohto sveta vtedy odišlo okolo 2000 Bardejovčanov, nech je im zem ľahká.

Po rôznych zmenách vlastníkov kostola sv. Egídia sa v roku 1711 natrvalo stal vlastníctvom katolíkov. Augustiánsky kostol s kláštorom prevzala františkánska rehoľa.

V prvej štvrtine sa u nás vytvorila pomerne silná židovská obec, ktorá si v roku 1773 za hradbami postavila dokonca aj synagógu a tým vlastne aj položila základ nového suburbiálneho centra (dominantou je synagóga, ktorú dopĺňajú rituálne kúpele, expanzná veža s kotolňou, jatky a budova zhromaždenia), vybudovaného podľa prísnych pravidiel talmudu. K tomuto areálu patrí aj zachovaný cintorín s pieskovcovými náhrobkami.

Takou najvýznamnejšou stavbou v tomto období bola stavba evanjelického kostola (r. 1808). V rokoch 1821-1822 nahradili pôvodné drevené mosty pri Dolnej a západne bráne kamennými. Od polovice 19. str. sa o vzhľad mesta staral Okrášľovací spolok.

Postupne upadol aj obranný systém mesta (žili sme predsa v 18. storočí), ktorý sme si začali rozoberať (alebo lepšie povedané rozkrádať). Hradbovú priekopu mesto rozpredávalo na zakladanie ovocných sadov.

Nejako zvlášť nám vtedy nepomohol ani úspech Samuela Mičku, ktorý tu v roku 1823 vybudoval veľkú chemickú bieliareň. Slúžila na konečnú úpravu podomácky, alebo manufaktúrne vyrobeného plátna. Bardejovská bieliareň spracovala ročne úctyhodných 186 000 metrov plátna. Tým sme predstihli aj veľmi rozptýlenú produkciu drobnejších bieliarní na Spiši, v Rožňave a vo Zvolene. Dovtedy sa bielilo najmä prirodzenou cestou, teda na slnku. V rokoch 1831 a 1847 úpadok mesta dovŕšila epidémia cholery.

Ešteže sme sa začali koncom 18. storočia zo všetkého spamätávať. Začali sme sa po stavebnej stránke opäť rozširovať, no zašlá sláva sa nám už nikdy nevrátila (škoda). V roku 1878 tu dokonca vyčíňal najničivejší požiar v našich dejinách, ktoré zničili takmer celé mesto. Zúril celú noc a podľahlo mu 7 ulíc.

Značným prínosom bola pre nás nová železnica, ktorú sme 3. decembra 1893 slávnostne uviedli do prevádzky. V roku 1894 sme dokončili hotel Republika (pôvodný názov Hungaria), v roku 1895 nemocnicu a v roku 1897 divadelnú dvoranu. V meste bol obnovený drevený vodovod. Za hradbami bol v rokoch 1901-1902 vybudovaný gréckokatolícky kostol v elektickom slohu.

Vyhlásenie Československej republiky sme prijali s nadšením, úradným jazykom už bola totiž slovenčina.

A tak prišla 1. svetová vojna. Spolu s ňou u nás nastúpila bieda, ekonomický úpadok, bolo tu málo pracovných príležitostí...niet divu, že mnoho našich ľudí odišlo hľadať prácu do zahraničia. Vláda totiž začala o nás strácať záujem, pretože sme podľa nich boli príliš mimo. Boli to zlé časy, nič dobré nám nepriniesli.

Vzmáhať sme sa začali až po 2. svetovej vojne. Zriadili sme si nové stredné školy, rozšírili pracovné príležitosti (priemyselné závody JAS, Snaha, Športvýroba, Frucona, Pozemné stavby, ZŤS...), začali sme sa starať o historické pamiatky a v roku 1950 nás dokonca vyhlásili za mestskú pamiatkovú rezerváciu, čo nám dodalo ešte viac síl v boji za záchranu a obnovu nášho historického jadra. Dobre to vidieť najmä na našich dvoch veľmi pôsobivých stavbách: kostole sv. Egídia (ktorý bol 29. 9. 2001 vyhlásený za Baziliku minor)a mestskej goticko - renesančnej radnici (postavená v rokoch 1505 až 1511). Námestie, ktoré bolo v týchto rokoch (po roku 1505) vydláždené ploskými riečnymi kameňmi z našej rieky Tople, sme v rokoch 1963 -66 nahradili okruhliakmi a vejárovito uloženou kockovou dlažbou (strašne to na tom hrká). Ale príkladne sme sa starali aj o meštianske domy. Stali sme sa perlou nielen Šariša, ale celého Slovenska. Právom sme si teda aj v roku 1986 zaslúžili aj Európsku cenu a zlatú medailu od UNESCO za obnovu pamiatok. Dňa 30.11.2000 dokonca výbor centra pre svetové a prírodné dedičstvo UNESCO rozhodol o zapísaní historického centra mesta Bardejov do zoznamu Svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Udialo sa tak v meste Cairns (Austrália). Stali sme sa tak jedným zo 690 miest svetového dedičstva v 122 krajinách. Je to pre nás ozaj veľká pocta... Výbor rozhodol o zapísaní lokality do zoznamu svetového dedičstva na základe kritérií (iii) a (iv): Kritérium (iii): Opevnené mesto Bardejov je výnimočne dobre zachovaným dôkazom ekonomickej a spoločenskej štruktúry obchodných miest strednej Európy v stredoveku. Kritérium (iv): Plán budovy a opevnenia Bardejova predstavujú mestský komplex, ktorý vznikal v strednej Európe v období stredoveku na významných miestach hlavných obchodných ciest v danej dobe. No a pri tejto príležitosti sa 7. júna 2001 slávnostne odhalila aj nová pamätná tabuľa, ktorá je umiestnená na stene našej radnice.
 

http://bardejov.profiwebhost.com/history.html

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.