Choď na obsah Choď na menu
Reklama
 

Reklama

Obrázok

 

 

 

ObrázokObrázok

 

 

 

 

 

 

 

Upútavkový text

Sándor Petőfi (1823-1849?)
Cestopis 1845 (Útirajzok 1845)
 
Sándor Petőfi        Cestopis 1845 (úryvok)
 
Preklad z maďarčiny: Alžbeta Czimová
(rukopis slovenského prekladu)
 
     ….. na tretí deň môjho cestovania som konečne uvidel košický gotický kostol. Stojí v strede mesta, ako obrovský mních v tmavej sutane. Samotné mesto je pekné, pekná mŕtvola. Nie je v ňom žiaden život. Ubytovanie som dostal v hanebnej izbe hanebného hostinca. Hanbil som sa ostať doma. Poprechádzal som sa po meste. Do mesta ma lákalo aj to,že som počul od mnohých, že v Košiciach je veľa pekných dievčat. Neľutujem žiadnu námahu ich vidieť. Ale veru ja som neuvidel ani jednu okrem tých, ktoré boli namaľované ako pútače pred obchodmi. Dostal som sa aj do divadla, kde nemeckí komedianti kynožili umenie. Och, mesto Košice! V tvojom okolí je toľko stromov s konármi, ktoré by boli vhodné na palice, ktorými by si mohlo vyhnať týchto nepriateľov umenia....
 
Alois Jirásek (1851-1930)
Bratrstvo
 
Alois Jirásek     Bratrstvo (úryvok z románu)
Státní nakladatelství krásné literatury a umění, Praha, 1963.
Str. 9-10.
 
           Rota Janka Kozice řečeného Vlk vydala se tak jako rota Jana Pobery z Lomu nevím kam domů od Košic nejprve na půlnoc do šarišské stolice; tou pak klusala na západ do Spišské. Bylo po velkém rozhodnutí, když u Košic prohlásila zajedno s jinými rotami pěších a jízdných, že neposlechnou uherského krále, že neučiní tak jako pan Jiskra, jenž mu po léta hájil jeho dědictví. Teď to dědictví, Horní zemi uherskou, kterou mu zachoval těžkými boji, vydal na královo požádání. Neodnášel si jen šest stříbrných penízků na zlaté šňůře kolem hrdla zavěšených, dostal náhradu na zlatých uherských; ale což to bylo za všecky jeho služby? Než zemi vydal i vládu a poslušně šel.
           Roty bratříků však nechtěly se z Uher hnout a hledat si v jiných zemích novou službu a žold. Chtěly zůstati v končinách, které zaplatily svou krví; zůstat chtěly, ale ne již v něčích službách, nýbrž jako bratrstvo samovládné, vojenská republika v území uherské koruny.
           Pan Jiskra odešel, Aksamit zůstal.
           Za Jiskry bylo sídlo české vlády ve Zvoleni a v Košicích; z těchto míst chodila po léta pohroma na Dolní Uhry. Teď Aksamitovo sídlo, spišský hrad, jim plodil hrůzu.
 
Jozef Gregor Tajovský
Košice 1897
 
 
Dielo VI.
Slovenské vydavatelstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1958.
Str. 386 – 387.
 
Košice, 8. aug. Málo cestujúci Slovák myslel by si, ba pozitívne viem, že mnohí sú toho domnenia, že Košice a okolie sú už do nepoznania zmaďarčené. A to je omyl! V Košiciach hovorí sa aspoň toľko po slovensky, ako v Bystrici alebo v Trenčíne. Slovom, vyjmúc úradníctvo a vysoké meštianstvo, remeselníci a pospolitý ľud maďarčinu len tak lámu, a preto radšej hovoria po slovensky. Nemecký hovor tiež počuješ za každým druhým - tretím krokom. Naoko, pravda, je všetko zmaďarizované, no vojdi do ktoréhokoľvek ob­chodu, alebo pýtaj sa niečo na ulici po slovensky, kaž­dý ti vie odvetiť.
 
 
Jozef Miloslav Hurban (1817-1888)
Ľudovit Štúr, kniha štvrtá, a Rozpomienky
 
Jozef Miloslav Hurban       Ľudovit Štúr, kniha štvrtá, a Rozpomienky (úryvky z memoárov)                
Matica Slovenská, 1944.
 
Str. 193 – 195.
 
Košice urobily na mňa dojem prajný; skutočne dojem mesta. Ja, idúc prvý raz z Viedne do Pešti, prekvapený som bol podivným citom malichernosti, aký na mňa urobila Pešť. Len pozdejšie vedel som si to vysvetliť. To robila duma, ktorú niesol som so sebou o Viedni. Istý priateľ mi to isté hovoril, keď ohliadal s ideálom viedenskej výstavy tú peštiansku výstavu. – Košice, hovorím, urobily na mňa dojem veľkého mesta. I to si viem vysvetliť; prvé stavisko videl som pred sebou stredoveký dóm stred pekného námestia, dve brigády koncentrované v meste a ulice, ľudstvom sa vlniace. Rôzne obleky, rôzne rovnošaty, typy národov, svislé hlavy i hlavy, sediace pyšno na prsiach, skvelé, nádherné rúcha popri ošumelých, i ten hovor rôznojazykový, s prevahou slovančiny.
 
 
Jonáš Záborský (1812-1876)
Vlastný životopis
Z knihy: Dielo II.
 
Jonáš Záborský              Vlastný životopis (úryvky)
 
Tatran, 1989.
          
Str. 374-375.
 
22. Rusi v Košiciach
 
           Do Košíc dorazili Rusi v júni 1849 pod Paškievičom a kniežaťom Konštantínom.
           Nám sa zdalo, že prišiel s nimi stredovek. V takom protiklade stála ich živá viera s neverou našincov.
           Poliaci chodili ukradomky vypytovať sa o poľskej légii a osvedčovali sa, že by radi prchli aj oni k Vengrom.
           Tatári zase osvedčovali sa pred nami, že ich naozajstný cár býva v Istanbule; onen v Petrohrade, že nie je ich cárom. Z čoho vidno, aké to živly chová v sebe Rusko, čo je menovite preň mohamedánska viera.
           Rodení Rusi šli len nasilu, s nechuťou. Slyšali sme i prostých vojakov hovoriť nevrle: „Čo nás do hádky Nemcov s Uhrami? Tamtí nezrobili nám nič dobrého, títo nič zlého a úžitku pre seba nevidíme.“
           To však neumenšilo nechuť vlastencov oproti nim. Ešte i od ich utešeného, pravidelného spevu prchli a našli ho vo svojej predpojatosti špatným.
           Po trojdennom odpočinku šli ďalej dvoma prúdmi k Debrecínu a Miškovcu, zriadiac si v Košiciach veľkú nemocnicu. Do tejto nemocnice potom toľko vozili na Kalváriu a metali do spoločných veľkých jám, každý deň asi päťdesiat. Pritom kdekoľvek prenocovali, všade zanechali kopy mŕtvych. Také úmorné bolo pre nich podnebie uhorské.
 
Najnovší hriech
Milan Kolcun      Najnovší hriech (úryvok z /mini/románu)
United Partners s. r. o., Košice, 2009.
 
Str. 4-7.
 
2
 
           Krajina, v ktorej L. K. žije, je aj na najväčšej globálnej mape malá. A hoci jeho mesto je v rámci nej druhým najväčším, má len štvrť milióna obyvateľov. Preto postačí 1 toner a verzia bez prekladu do celosvetovej angličtiny.
           Uvažoval takto: polovička ľudí (ale dúfal, že menej) si jeho životopis (a vlastne jeho samého) ani nevšimne a spolu s ďalšími hlúposťami, ktoré si neobjednali, ho aj vyhodia. Z druhej polovice (to)mu bude polovica venovať pohľad z kategórie povrchných, no keďže ani po veľmi krátkej chvíľke im nedôjde, na čo to môže byť dobré, tak s tým (či ním) urobia podobný proces. Štvrtina všetkých (vyše 30 tisíc ľudí) jeho životopisu (a teda životu) povenuje pár minút svojho života. A to už čosi znamená v dobe, keď sa o našu pozornosť uchádza hocijaké oblbovacie médium, hučia slogany, oči vypichujú vývesky a z obchodov a reštaurácií omamujú umelé vône. Každý je nonstop objektom vedomých i podvedomých reklamných kampaní, až ho inštinkt nezbláznenia sa vycvičí v apatii. No on ju na pár minút prelomí, pretože stavil nie na efekt, ale na zvedavosť, prečo jeho dielo (životopis) nie je efektné.
           Čo všetko sa za tým indivíduom, ktoré nám to posiela, skrýva? Aký má úmysel? Je debil, že sa zviditeľňuje, keď my si chránime súkromie, zaťahujeme závesy, budujeme neprehľadné ploty okolo domov, nosíme tmavé okuliare a nechceme byť obťažovaní od úradov cez reklamné letáky až po mafiu? A tu ich on prekvapí. Tým, že od nich nebude chcieť nič. Životopis predsa nie je prosba o pomoc ani žiadosť o príspevok.
            Áno, budú ho pokladať za blbca a možno ešte aj za niečo viac (či menej). Mnohí pritom zostanú, a tým sa to (on) pre nich aj skončí. Ale ešte pred zabudnutím niektorí (asi 15 tisíc?) spomenú túto čudnú zásielku manželke, milenke alebo obom, či trom a viacerým, prípadne aj ďalším. Už týmto by to splnilo svoj účel. No nájdu sa ešte aj takí, čo myslia (5000). A tým to nedá pokoj. Časť z nich sa s ním skontaktuje (1000). On povie, že si robil len taký súkromný happening. A potom sa uvidí, čo sa stane. Iste sa ozvú aj ženy (500) a medzi nimi aj pekné (200). A tiež aj nejaké inteligentné (100), veď keď až doposiaľ prešli týmto procesom výberu, tak musia byť (80). No a keďže niektoré budú múdre aj krásne zároveň (30), už len kvôli tomu (ním) stojí za to spustiť to (1?).
 
Michal Sekey (1886-1965)
Michal Sekey      Urban (povesť)
 
 
Urban
(Z knihy Východoslovenské povesti z dávnych liet)
Slov. kníhtlačiareň v Košiciach, 1927.
Str. 12-20.
 
 
           Okolo slovenského kostola Svätého Michala v Košiciach, kedysi rozprestieral sa malý, ale úhľadný cmiter, v ktorom ešte podnes spia večným snom mnohí vzácní košickí mužovia. Jeho drevený plôtok obnovovali po dlhé roky košickí mešťania a nejedna matka tu oplakala svojích. Tento cmiter vraj bývaval i v tie najväčšie horúčavy zelený a na zelenej tráve ustavične sa triasla rosička. Boly to slzy, to množstvo sĺz, ktoré vpíjala čierna zem malého košického cmitera. Ani to najtuhšie slnko nemôhlo ich vysušiť. Veď ich bolo toľko . . . toľko . . . že vždy vysedávaly na zelenej pažití.
                                             Na okraji tohto cmitera stály dlhé roky dve malé drevené chalupy „smrtinca“, či márnica, ktorá v spojení bola s malou prízemnou chatrčou, bytom to kostolníka veľkého chrámu Svätej Alžbety. Domok menil gazdov. Rok po rok býval tu iný a iný. Márnica pustla a bola výstrahou všetkým občanom košickým, až do tejto chajdyce slávnym senátom košickým bol ubytovaný všeobecne nenávideným prenasledovaný a viackráť i potrestaný Urban.
 
Gašpar Fejérpataky-Belopotocký (1794-1874)
Vlastný životopis
 
Gašpar Fejérpataky-Belopotocký       Vlastný životopis
 
Tatran, Bratislava, 1975.
 
Str. 25 – 26.
 
2 / Za chlebom a vedomosťami
 
Ale ani mladý knihár nemal pre mňa práce; 31. októbra 1811 musel som odísť do Košíc, kde som sa dostal ku starej vdove Ma­ďarke, u ktorej som sa podučil niečo v maďar­čine, lebo celý dom bol maďarský, hoci všetci vedeli hovoriť aj po slovensky. V Košiciach v dome vdovy hral sa na pána tovariš, starší, asi tridsaťpäťročný muž, a hoci máločo rozu­mel, všade chcel rozkazovať a všade majstrovať (najslabší ľudia najviac si zakladajú na svojom rozume). Skoro vždy sedel na rínku v sklepe, takže som ho vídaval iba pri stole. V dielni som bol vždy len sám s učňom, a tak sa odo mňa veľmi mnoho žiadalo a očakávalo. Stará knihárka od rána do poludnia v pitvore, v kuchyni kliala po maďarsky, očistom sa stále vadila so starým tovarišom, ktorý sa raz bol aj zobral, že preč odíde. Ale potom sa zasa zmierili. A to sa počas môjho pobytu u nich často opakovalo. Ako sa zdalo, žili spolu dôverne a nedovole­ne. Tu sa len veľmi obyčajná jarmočná práca robila, preto som sa tu máločo dobre naučil. V Košiciach som sa stretával aj so známymi Maďarmi, ktorí chodili do školy v Kežmarku a s ktorými som sa schádzal. Chodieval som tu aj do nemeckého divadla a nachádzal som v tom osobitnú záľubu a zábavu; čo-kde bolo v Ko­šiciach pamätné, všetko som ponavštevoval a poobzeral.